Performance mi dáva do života adrenalín, ktorý potrebujem | Halas Časopis studentů Fakulty sociálních studií. 25. ročník

Performance mi dáva do života adrenalín, ktorý potrebujem

Do rubriky Ostatní napsala Terézia Ferjančeková (Čtvrtek,  6. duben 2017)

Performance je druh umenia, v ktorom sa umelec snaží v určitom priestore predviesť niečo, čo sa tam nehodí, niečo náhodné. Jana Zimčíková je brnianska performerka a so svojou kolegyňou Martinou vnáša performance do barov a na rôzne podujatia mimo galérie. Cez vystúpenie s GengBeng si kompenzuje adrenalín, ktorý opustila, keď sa vzdala nelegálneho graffiti. V samostatnom performance sa však upokojuje a spája sa sama so sebou.

Čo pre vás osobne znamená performance?

Najradšej robím performance sama so sebou niekde v prírode, kde som sama. Najlepšie v lese. Idem sa prejsť, vediem sama so sebou hlasný dialóg. Potom sa zastavím, urobím performance, natočím sa pri tom a idem ďalej. Vtedy je to pre mňa najčistejší zážitok, keď som sama so sebou a svojimi myšlienkami. Snažím sa byť vtedy blízko svojmu telu. Sústrediť sa na svoj dych, niečo ako meditácia.

Do akej miery pracujete s priestorom, v ktorom vystupujete?

V lese sa vždy niečo nájde. Buď je to kameň, strom alebo fúka vietor či prší, a tak to vždy nejak zapojím. Keď vystupujeme s GengBengom, tak ideme do priestoru dve-tri hodiny pred tým. Nasajeme atmosféru, prípadne popijeme. Ak máme prostriedky na zmenu priestoru, tak si ho prispôsobíme, keď nám niečo napadne. Problémom je, že potom treba po nás upratovať, takže ľudia, ktorí nás pozývajú, nie sú z toho nadšení. Keď sme vystupovali tu (kaviareň Mezzanine), tak sme sa v tme ostrekovali fosforeskujúcou tekutinou. Vizuálne to bolo efektné, ale potom po nás bolo treba upratovať, a to sa už organizátorom až tak nepozdávalo.

Prečo ste sa rozhodli začať s GengBeng vystúpeniami?

Performance som už predtým robila sama v teple, v galérii vo svojej komfortnej zóne. Ale potom prišla Marťa a vytiahla ma vonku do sveta medzi ľudí. Nevedela som, čo mám čakať, ale nakoniec si vystupovanie vo dvojici veľmi užívam. Viem, že sa môžem na niekoho spoľahnúť. Keď si jedna pripadá tučná, hlúpa alebo nervózna, tak si dáme panáka alebo sa podporíme.

Ste teda exhibicionistka?

Asi áno, patrí to k performerstvu. Samozrejme, že som sa na začiatku hanbila. Ale pri vystúpeniach s GengBeng ma baví ten adrenalín. Možno aj preto som išla performovať mimo galériu. Adrenalín mi chýbal. Dosť dlho som totiž maľovala nelegálne graffiti na steny či vlaky. Potom som sa nejak upokojila, možno som vyrástla, ale už viem, že niečo adrenalínové v živote potrebujem.

Ako sa pripravujete na vystúpenia?

Skoro vôbec (smiech). Keď nás niekam pozvú, tak máme najprv obrovské plány, ako si všetko budeme plánovať, dobre sa pozrieme na priestor, vymyslíme kostýmy. Ale postupom času, ako máme obidve oveľa viac povinností a menej času, sa príprava scvrkla na stretnutie v meste. Dáme si kávu, niečo si zhruba načrtneme. Máme pár obľúbených čínskych obchodov, kde nakúpime nejaké cetky a ideme na to.

Takže na predstavenia nenacvičujete?

Nie, vôbec nenacvičujeme. Iba si premyslíme, čo budeme robiť, ale v podstate nikdy nevieme, do čoho ideme a čo sa bude diať.

Ublížili ste si už niekedy pri nejakom vystúpení?

Raz sme nechali do vystúpenia zasiahnuť divákov. Bolo to na jednom festivale. Bolo už k večeru a my sme mali oblečené striptérske topánky s obrovským opätkom. Návštevníkom sme nechali k dispozícii potravinársku fóliu. Mohli si s nami robiť, čo chceli, a oni nás začali zamotávať dokopy. Nakoniec sme mali nohy úplne pevne stiahnuté k sebe a vyzerali sme ako kukla, ktorá sa potácala sem a tam. Ja som mala ruky vystreté nad hlavou, takže som dokázala aspoň trochu udržať balans. Marťa mala však ruky zviazané pri tele a pri páde narazila temenom hlavy o betón. Zvracala, mala ľahší otras mozgu. Keď sme volali, aby prestali, nebolo nás počuť cez priľahlú hudbu.

Diskutujete po performance z divákmi?

Stále po predstavení zostávame na mieste, nasávame atmosféru a trochu sa upokojujeme a vstrebávame endorfíny. Vždy prídu nejakí ľudia. Väčšinou tí, ktorým sa to páčilo, ale aj tí nechápaví. Ale zas tí, ktorým sa to nepáči, odídu už pred koncom.

Dá sa vôbec performance pochopiť?

Do každého vystúpenia ideme s nejakou myšlienkou a hlavnou správou. Ale myslím si, že keď človek ide na performance s otvorenou hlavou, tak aj keď nenájde tu jednu myšlienku, tak by tam mohol nájsť niečo pre seba. Ale snažíme sa tam stále zdôrazniť nejaký spoločenský jav, ktorý nás zaujal.

Často vystupujte polonahé, dokonca aj nahé. Akú úlohu hrá nahota vo vašich vystúpeniach?

Nie je to pri vystúpeniach kľúčové. Ale často pracujeme s rôznymi materiálmi, ktoré si rôzne prikladáme na telo. Keďže performance je zážitková nielen pre diváka, ale aj pre umelca, tak chcem cítiť na sebe textúru konkrétneho materiálu, či už je to latex, alebo modelárska hmota.

Ako diplomovú prácu ste nahá vliezli na výstave do vzduchotesnej kocky z priehľadného skla. Tam ste si žiadny materiál na seba neprikladali, tak prečo nahá?

V kocke som mala ostať dve hodiny. Keďže bola vzduchotesná, vzduch som si postupne vydýchala a steny sa začali zahmlievať. Aby som tam vydržala, musela som sa úplne upokojiť, znížiť frekvenciu dýchania. Bol to existenciálny zážitok, pretože aj keď okolo mňa chodili ľudia, vôbec som ich nepočula a v podstate som tam bola iba s mojím dychom, v mojej atmosfére. Desať minút pred koncom dvojhodinovej hranice pristúpil ku kocke neznámy muž, ktorý pravdepodobne nezniesol pohľad na moje takmer omdleté telo. Vrch kocky odkryl a odišiel. Pre mňa to bol pocit podobný pôrodu a prvému nádychu. Zrazu som počula hluk, cítila pot ľudí, víno a vydýchaný vzduch. Nahota bola vtedy podstatná nato, aby som si zažila svoje telo.

Štvrtá vlna (Feministická organizácia – pozn. red.) otvorila otázku sexizmu na umeleckých školách. Mali ste niekedy podobnú skúsenosť ?

Myslím, že práve na katedre performance sú sexistické poznámky veľmi rozšírené. Samozrejme, že som sa s nimi stretla aj ja, ale tam to berieme ako súčasť práce a robíme si zo seba navzájom srandu. Takže mi to pri štúdiu neprekážalo.

Aký máte teda názor na feminizmus?

Chcem povedať, že nie som feministka a nebránim sa pracovať s mojím telom, ako sa mi chce. Som rada, keď sa ľudia na mňa pozerajú, a že sa môžem na vystúpenie obliecť pekne a následne sa zohaviť, pokresliť a podobne. Naše vystúpenia sú provokatívne, občas sme ako objekty, ale berieme sa skôr ako normálne telá so všetkým, čo k tomu patrí.

Čo chcete, aby zanechalo v ľuďoch vaše umenie?

Určite chcem, aby mali z môjho vystúpenia zážitok. Aby sa naučili viac prežívať prítomný okamih, situáciu, v ktorej sa nachádzajú.

blog comments powered by Disqus