Českí umelci napriek vojne chceli vystavovať v Paríži

Do rubriky Kultura napsala Petra Nagyová (Úterý, 24. listopad 2015)

Českí umelci v minulom storočí sa túžili dostať počas druhej svetovej vojny do Francúzska, kde by mohli tvoriť a, samozrejme, v Paríži vystavovať. Režim im však veľmi neprial a mnohí z nich sa z tejto krivdy nikdy nespamätali. O tomto je výstava Zastihla ich noc, ktorá bola komentovaná programovou pracovníčkou Oľgou Búciovou. Výstava nám ukazuje paralely medzi prijatím cudzincov českou spoločnosťou a reakciou Francúzov na českých imigrantov.

Mníchovská dohoda bola zlom

Jeden z najvýznamnejších českých maliarov a grafikov, František Kupka, sa stal ochrancom mladých umelcov, ktorí prišli do Francúzska. Dohliadal, aby sa sústredili na tvorbu a stále sa zdokonaľovali. Vtedajšia Mníchovská dohoda bola pre česko – francúzske vzťahy veľká rana. Jan Zrzavý mal vo Francúzsku kúpený domček, ale bol nútený odísť. Jeho maľby boli odvtedy veľmi depresívne. Po Mníchovskej dohode prišla do Paríža z Československa nová vlna umelcov.

Spisovatelia a novinári reflektovali udalosti napríklad vo svojich básniach, snažili sa im pomôcť, písali petície vláde. Daladier však našich umelcov videl len ako ľudí, ktorí si vedeli zariadiť odchod z republiky. Populárny český karikaturista Adolf Hoffmeister sa všemožne snažil získať finančné prostriedky na podporu umenia, korešpondoval aj s Benešom, až sa mu nakoniec podarilo založiť Dom česko- slovenskej kultúry, čo bolo spoločenské a kultúrne centrum pre umelcov – utečencov.

Tvorili aj vo väzniciach

„Alén Diviš často dochádzal do Domu česko- slovenskej kultúry, bol výrazne apolitický, ale zatkli ho,“ hovorí Búciová. Pokladal to za krivdu, ale na druhej strane sa veľmi bál, že niečo prezradí. Detailne popisuje podmienky vo väzení. Hovorí o hrozivej zime, povolených desaťminútových prestávkach každý druhý deň a o príspevku 2 franky denne. Mnoho väzňov podľa neho trpelo spánkovou depriváciou, lebo na posteli mohli ležať len v jednej polohe, z druhej strany na nich svietilo svetlo, aby ich dozorcovia mali stále na očiach.

Na plesnivých stenách boli vyryté odkazy väzňov, častokrát odsúdených na smrť. Diviš v nich však videl rôzne odkazy a motívy, ktoré každý deň dofarboval a domaľovával. „Díval som sa na ne celé hodiny, celé dni a dlhé noci. Keď na ne hľadíte dlho, ožijú, menia sa v postavy, mračná, krajiny, skaly a vodopády, zápasiacich obrov, pľujúce netvory a v tancujúcich škriatkov.“

V 1940 Nemci bombardovali Bordeaux a basisti mohli opustiť väzenie. Pelc, Kopf a Diviš získali víza, aby mohli odísť z táboru Lazaret. Jíří Kars spáchal v 1945 samovraždu skokom z okna. Nedokázal sa spamätať z týchto krívd a celá jeho tvorba sa nesie v tóne melanchólie. Hoffmeisterovi bol udelený titul Národný umelec, po roku 1970 upadol do nemilosti režimu.

Výstava týmto však neskončila

Noc vo výstave II. sa konala v Miestodržiteľskom paláci v Brna 11. novembra. Pokračovala diskusiou s Alexandrou Vajd, Ivars Gravlejsom a Avděj Ter-Oganjanom o tom, aké je byť umelcom v Česku v súčasnosti a koncertom.