Dievčatá, prečo práve SPOLU? Aká je vízia tohto
projektu?
Marie: Skratka SPOLU znamená „Studenti psychologie
pomáhajíci pacientům v psychiatrických zařízeních“. Vznikli sme na
jeseň v roku 2012, keď si zakladateľka projektu Bára Chvátalová po
absolvovaní týždennej praxe povedala, že by prítomnosť študentov
psychológie na uzavretom oddelení mohla byť pre pacientov prínosná.
Pôvodne sme pôsobili na oddelení na Psychiatrickej klinike Fakultnej
nemocnice v Brne, no teraz je nás už oveľa viac a v podstate nás nájdete
v každom psychiatrickom zariadení v Brne. Spolupracujeme aj
s poskytovateľmi psycho-sociálnych služieb ako napríklad so združením
Práh.
Klára: Pôvodne existoval len klinický tím a študenti sa
stretávali s pacientom medzi štyrmi očami. Neskôr vznikol voľnočasový
tím, do ktorého spadá veľa iných tímov – kogni-tím, muziko-tím,
arte-tím, tanečno-pohybový tím, biblio-tím či relax-tím. Snažíme sa tak
poskytnúť pacientom rôznu náplň voľného času a študentom psychológie
dôležitú prax. Je možné zapojiť sa aj do pomocného tímu, ktorý pomáha
vytvárať zápisy na terapeutických stretnutiach alebo organizuje
jednorázové prednášky.
Marie: Toto všetko sa uskutočňuje v Brne. Okrem toho
pôsobíme aj v Olomouci a Ostrave, a teraz začíname aj v Prahe. No všade
je to trošku iné.
Čo bolo dôvodom vzniku tohto projektu?
Marie: Dôvodom bol dopyt pacientov po tom, aby mohli na
oddelení zmysluplne tráviť svoj voľný čas a potreba študentov
psychológie získať prax.
Klára: Študenti si okrem skúseností môžu rozšíriť aj
svoje teoretické vedomosti a schopnosti, ktoré budú prakticky využívať
v budúcnosti. Tieto skúsenosti môžeme využiť aj počas prednášok
v rámci kampane Mind the Mind, na ktorej sa podieľame. Počas nej môžeme
študentom priniesť svoje vlastné skúsenosti s pacientmi s depresiou či
schizofréniou.
Aký je rozdiel medzi školskou praxou a vami?
Marie: Na FSS v rámci bakalárskeho stupňa nemáme povinnú
prax, čiže projekt zvyšuje našu snahu dostať sa k ľuďom.
Fungujete už štyri roky. Sprevádzali vás počas nich nejaké
problémy?
Marie: Určite financovanie. Peniaze získavame prevažne zo
štipendií či menších grantových programov, no stále to nestačí na to,
aby sme mohli naplniť všetky naše vízie a plány.
Klára: Najväčšiu podporu máme zo strany školy a vedúcich
katedier na filozofickej fakulte aj tu na FSS. Čo sa týka praxe, najväčším
problémom bola občasná nedôvera zo strany psychiatrických zariadení.
Kto sa môže do projektu zapojiť?
Marie: Študenti psychológie, ktorí sú spravidla v druhom
ročníku štúdia a vyššie. Rozmýšľali sme, že by mladší študenti
mohli robiť zápisy, ale v prvom ročníku je to predsa len ešte také
oťukávanie sa v rámci odboru.
Klára: V rámci projektu existuje kampaň Voices of SPOLU,
kde študenti môžu zdieľať svoju skúsenosť s duševnými problémami.
Chceli by sme tým rozšíriť povedomie verejnosti o duševnom zdraví. Je
v tom destigmatizačný rozmer, ktorý je pre nás veľmi dôležitý.
Aké sú vaše výsledky a reakcie pacientov?
Marie: Spätná väzba záleží na aktivite, ktorá môže
byť pre niektorých pacientov vzhľadom k ich stavu náročná. Pacienti ale
väčšinou reagujú pozitívne, pretože vďaka našim aktivitám občas
zabúdajú na svoje problémy. Je to pre nich niečo nové.
Klára: Pozitívnu spätnú väzbu máme aj od doktorov, ktorí
oceňujú, že robíme to, na čo oni počas práce nemajú čas. Oni sa totiž
nemôžu venovať pacientom stále. Okrem toho vieme doktorom poskytnúť
ďalšie cenné informácie o pacientoch, ak sa napríklad počas aktivity
objavia informácie, ktoré by mohli byť dôležité počas liečby.
Ako vyzerá projekt v praxi? Opíšte nám váš jeden pracovný
deň.
Marie: Ja môžem povedať niečo o pôsobení v drama-tíme.
S kolegyňou si pripravíme nejaké nápady a vymýšľame vhodné hry, ktoré
by sme si s pacientmi mohli zahrať. Keď skončíme s aktivitami, ktoré
trvajú asi hodinu, rozprávame sa s pacientmi a pýtame sa ich, čo bolo fajn,
a čo naopak treba zlepšiť. Potom sa dobrovoľníci stretneme medzi sebou a
navzájom si vymieňame skúsenosti. Stretávame sa aj so psychológmi, ktorí
nám napríklad ujasňujú situáciu a stav pacienta.
Klára: Ja sa zameriavam na kognitívny tréning. S pacientmi
trénujeme kognitívne funkcie pomocou cvičení na pamäť, pozornosť či
myslenie. Najprv sa snažíme navodiť dobrú atmosféru, potom postupne dávame
cvičenia rôznej náročnosti a snažíme sa pacientom vysvetliť, prečo je
dôležité kognitívnu stránku trénovať. S náročnosťou stúpame do
polovice cvičenia, potom opäť klesáme, aby sme tréning zakončili niečím
príjemným a jednoduchým.
Aké novinky a plány chystáte do budúcna?
Marie: Chceli by sme sa stať neziskovkou, čím by sme mohli
rozšíriť naše možnosti a okruh nášho pôsobenia. Tiež by nebolo zlé
zamerať sa aj na besedy a osvetu pre širšiu verejnosť.
Klára: Radi by sme zaviedli takzvaný Buddy program pre
študentov, ktorí trpia nejakým psychickým problémom. Študent psychológie
by mu mohol robiť spoločníka, ktorý by mu pomáhal. Rovnako by sme chceli
vytvoriť podpornú skupinu psychológov pre všetkých študentov
s akýmikoľvek duševnými problémami, ktorí by sa chceli s niekým
poradiť. Radi by sme naplánovali aj prednášky Peer poradcov, ktorými sú
ľudia s vlastnou skúsenosťou s duševným ochorením, v školách a
psychiatrických zariadeniach. Zdieľaním svojho príbehu môžu dať Peer
poradcovia hospitalizovaným pacientom nádej na zotavenie.
Čo pre vás projekt SPOLU znamená?
Marie: Je to možnosť podieľať sa na niečom, čo veľmi
chýba v zdravotníckom systéme. Pre mňa to má veľký zmysel, pretože mi
to dalo veľa skúsenosti a známostí. Ľudia, s ktorými pracujem, mi často
dávajú oveľa viac ako ja im, aspoň taký z toho mávam pocit, takže je to
pre mňa celé úžasný zážitok.
Klára: Pre mňa je to niečo neuveriteľne zmysluplné,
hlavne, keď môžeme vidieť výsledky. Ja to vnímam ako poslanie. Je to
naozaj krásne a veľmi ma to posunulo, lebo v rámci fakulty niečo
také chýba.
Dnes vysmiate študentky, zajtra vyťažené psychologičky (autor: Samuel
Prílepok)