Predstavenie MáMě je o slovách v pohybe

Do rubriky Fakultní ruchy napsala Eva Lalkovičová (Pondělí, 3. prosinec 2012)

Scénickému tancu a každodenným príbehom patril utorňajší večer na našej fakulte. Tanečné a pohybové divadlo Nosnost odohralo predstavenie MáMě, venované vzťahom medzi matkami a dcérami, medzi sestrami navzájom, medzi ženami jednej rodiny.

O pol ôsmej večer sa dolná časť átria zapĺňa divákmi a ponára do tmy. Svetlo z reflektorov decentne osvetľuje niekoľko tanečníkov v čiernom priestore provizórneho javiska. Na scénu prichádza šesť párov tanečníkov. Tanečná minihra V Peřinách je zaujímavou predohrou k hlavnému programu. Šesť tiel sa preplieta medzi sebou a rozpráva príbeh o tom, čo sa deje až svetlo zhasne. Divadelná koláž vznikla na motívy piesne Peřiny Ivy Bittovej a Pavla Fajta.

Od stolíkov z átria sa nesie bežný šum pracujúcich študentov. Tak trochu rušivý element, tak trochu kulisa naviac, dodáva predstaveniu zvláštne čaro. Je to ako byť v správnom čase na správnom mieste, akoby sa divadelné predstavenie na fakulte odohrávalo len náhodou.

Scéna sa nemení, menia sa iba herci. Dve dievčatá so zapletenými vlasmi sa naháňajú, strkajú, láskavo objímajú a opäť šantivo a uštipačne provokujú jedna druhú. Až kým sa náhrdelník neroztrhne a korálky nerozutekajú. Tu máš, chytaj, odkotúľa jedna drobnú korálku tej druhej. Náhrdelník patrí mame, ktorá pozoruje hry svojich dcér s úsmevom na perách. Hra je doprevádzaná tromi mladými hudobníčkami. Harmonika, husle a violončelo svojou melódiou podtrhujú atmosféru obrazu.

V priebehu niekoľkých desiatok minút sa rozohráva predstavenie, ktoré je neobyčajné pohybovým stvárnením bez slov. Na druhej strane je úplne obyčajné príbehom, ktorý prináša. Vzťahy matky a dcér sú raz jednoduché, raz komplikované, radostné a inokedy akoby sa vytrácali v tme javiska. Pohybom tela herečky stvárňujú celú škálu emócií, takmer bez jediného slova. Pritom divák veľmi dobre vie, čo chcú tancom povedať. V jednoduchosti je krása, ako sa hovorí. Príbeh je pútavý, pohyby, možno trošku nedotiahnuté, sú aj tak krásne a hovoria viac než tisíc slov.